Cesta

 Cestovala som kolmo dolu, nebolo to veľmi hlboko .Dosadla som na púšť – kamenistú žltú pieskovú pôdu, iba sem-tam nejaké trsy listov. Najskôr som len sedela, potom som začala nosiť vodu zo vzdialenejšieho miesta na listy vedľa mňa, ktoré začali vädnúť. Iba som nosila vodu a polievala,- to bola moja činnosť. Listy ožili, naraz vyrástla asi polmetrová stopka a na nej kvet. Prekvapilo ma to, uvedomila som si, že je to výsledok mojej činnosti.
Získala som poznanie:
Vnímala som seba ako bytosť, ktorá koná – nebolo dôležité, čo robím. Dôležité bolo to, že touto činnosťou som sa akoby zobudila, uvedomila som si svoje bytie, niečo, čo je vo mne, seba, akoby drahý kameň, ktorým som vo vnútri. Zmyslom života je nájsť a očistiť svoje schopnosti, ktoré sú uložené vo mne a používať ich. Všetko, čo som schopná vydolovať a žiť to.
V tej púšti nebola žiadna porovnávacia hodnota, resp. umelo ľuďmi vytvorená. Jasnozrivo sa mi vynorila hodnota a zmysel života človeka. Človek je hotový, je to v ňom. Činnosťou, nezáleží na tom akou, myslením, vnuknutím nejako prirodzene som si iba uvedomila, že tie listy sú uvädnuté a išla som po vodu. Vôbec som neuvažovala nad tým, že tam voda nie je. Podstatné je uvedomenie a vykročiť, nezačať rozmýšľať ako a čo všetko k tomu potrebujem, len uskutočniť tú potrebu akoby som všetko mala. Treba si veľmi pozorne všímať a uskutočňovať preblesknutia – vnuknutia v hlave a impulz hneď uskutočniť. Bez uvažovania.
Takto sa v človeku oprášia diamantové zrnká schopností a ich uskutočňovaním je človek šťastný. Ide o odhaľovanie toho, čo je v nás .V hĺbke bytosti som cítila iskru, život, radosť.

Pridaj komentár