Mesačné archívy: November 2015

Žiadala som o poznanie a vyliečenie

Šla som do horného sveta, veľmi, veľmi ďaleko do hmly. Počkala som, kým sa s ňou zjednotím a ukázal sa mi lán poľa žltozelenej kukurice. Dlho som ju vnímala, po čase som vošla dovnútra a zjednotila sa s ňou. Získala som poznanie, že patrím k celku, k určitému spoločenstvu. NECÍTILA SOM ŽIADNU INDIVIDUALITU.

 Postupne som nadobúdala poznanie, že celkov je veľmi mnoho a každý má inú úlohu tak ako sú orgány v tele a každý má svoju úlohu. Človek je vnímaný z hľadiska úlohy celku, do ktorého je on začlenený. Aj keď sme ľudia tu na Zemi navzájom v spoločenstve ľudí, z hľadiska spolupatričnosti k určitému celku (ja z hľadiska spoločenstva kukurice) každý máme inú úlohu. To, akú úlohu máme, čiže k akému spoločenstvu na úrovni ducha patríme zistíme tak, že sa srdcom, dušou, naším vnútorným Ja otvoríme, čiže z úrovne ducha nadviažeme spojenie s naším spoločenstvom, ktoré nás bude viesť. (Otvorenie sa Bohu a on ti ukáže cestu a dá na ňu silu).

Na úrovni fyzického tela: V tele každý druh buniek má inú úlohu, aj v orgáne pečene sú rôzne bunky a majú rôznu úlohu a každá tú svoju úlohu plní tak, že je jemne spojená svojimi (lymfatickými, nervovými atď. )cestami s mozgom. Takže aj my ako spoločenstvo ľudí sme navzájom pomiešaní, ale pritom každý máme svoju špecifickú úlohu a spojenie s naším spoločenstvom máme cez našu duchovnú úroveň. Postupným uvedomovaním si svojej úlohy vytvárame SPOLOČENSTVÁ aj na fyzickej úrovni. 

Cesta

Prišla som pred svoj strom a požiadala som svojich sprievodcov a predkov v kruhu, aby ku mne prišli. Postupne som ich všetkých uvidela. Potom som šla na koni – stredná úroveň – a naraz som pocítila, že nie som. Kôň bol stále rovnaký – nádherný, biely s červeným postrojom, ale ja som sa rozplynula. Pocítila som, že som nič. Potom bola zo mňa len neživá hŕba plechovíc a všelijakých použitých obalov, len kopa haraburdia, ale NIČ ŽIVÉ. Bolo to prázdne a úbohé.

 Uvedomila som si a precítila som prázdnotu svojho života pred Otcom, že nič živé, čo má v jeho očiach hodnotu, vo mne nie je. Keď som si to uvedomila, dal mi na hlavu korunu, ktorá bola symbolom živej koruny, korunnej čakry, ktorá je korunou srdca, živým vnímaním, ÚČASŤOU NÁŠHO SRDCA V CELOM NAŠOM KONANÍ. Tak sa stávame účastní živého kráľovstva nášho Otca, Kráľovstva nebeského.         

Cesta

  K moru ma odviezlo auto, čierne, ale išiel z neho pokoj, nebála som sa. Zastalo na útese.  Ja som zišla dolu. Postupne som splynula s morom a POCÍTILA SOM VŠEOBSIAHLOSŤ VODY. Potom som sa znovu urobila sebou a precítila som spojenie so zemou, stromami, prírodou.                                                 Chcela som vedieť, prečo je auto čierne, tak zvlieklo čiernu farbu, ale tým sa zároveň rozplynulo vo svetle. Pochopila som, – ak chcelo slúžiť mne – hmote, muselo nabrať formu hmoty a tá je oproti svetlu ťažká, hutná až čierna. Keby nebolo hmotou (čiernotou) a záťažou,  veľmi odlišnou od svetla, nebolo by nástrojom v hmote.Nemám sa znepokojovať nad svojimi „chybami“, len preto som hmotná, že ich mám. Len vďaka nim som v hmote, ich spoznávanie je zábavou a radosťou. Je to životná hra, nie je dôvod na smútok. Hľadajme skrývačku, TAJOMSTVO hmotného života.

Nabrať silu na moju životnú cestu

Cesta do dolného sveta, líška ma počkala pri vchode, vlk išiel so mnou.
Pozerám na prírodu, stromy, vzduch a vnímam, že každý JE tým, čím je, nesnaží sa byť niečím iným. Pozornosť upriamim na zem ku koreňom stromu a cítim, že zem je zdrojom sily, dáva výživu stromom, vnímam silu zeme. Vták, ktorý ma sprevádzal (JA), sa ponoril do jazera, vynoril sa postriebrený – dostal silu jazera, vody.

Zrazu sme sa ocitli v inej dimenzii. Zostali sme stáť pred imaginárnou stenou, nevideli sme ju, ale sme ju vnímali, ďalej sa ísť nedalo. Chvíľu sme stáli kým sme sa nezjednotili s prostredím, potom sme samovoľne prešli do sveta bez foriem, kde bolo len akoby vzduch, NIČ v mojom chápaní, ktoré bolo hneď tam poznaním:
Bol to svet jemnej hmoty, vibrácií, vlnenia, ktoré som ja ale ešte nedokázala vnímať, len som mala poznanie, že trvá dosť dlhý čas, kým sa tu naučím orientovať a spoznávať akoby formy, resp. kým sa vytvorí sebapoznanie, individualita, sebauvedomenie z tejto rovnorodosti, kým tu začnem vnímať svet v jeho bohatosti a variabilnosti, v účelovosti. Bol to prechod cez bránu do nadvedomia, kde nie sú formy, iba mikrosvet. V mikrosvete potrebujem SEBAUVEDOMENIE, individualita akejkoľvek existencie sa tu identifikuje na základe jej VLASTNÉHO VEDOMIA.

Vrátili sme sa. Po skončení som ešte chvíľu sedela, získala som pochopenie jednoty a rôznorodosti ciest k jednote.