Archívy autora: Agzana

Žiadala som o poznanie a vyliečenie

Šla som do horného sveta, veľmi, veľmi ďaleko do hmly. Počkala som, kým sa s ňou zjednotím a ukázal sa mi lán poľa žltozelenej kukurice. Dlho som ju vnímala, po čase som vošla dovnútra a zjednotila sa s ňou. Získala som poznanie, že patrím k celku, k určitému spoločenstvu. NECÍTILA SOM ŽIADNU INDIVIDUALITU.

 Postupne som nadobúdala poznanie, že celkov je veľmi mnoho a každý má inú úlohu tak ako sú orgány v tele a každý má svoju úlohu. Človek je vnímaný z hľadiska úlohy celku, do ktorého je on začlenený. Aj keď sme ľudia tu na Zemi navzájom v spoločenstve ľudí, z hľadiska spolupatričnosti k určitému celku (ja z hľadiska spoločenstva kukurice) každý máme inú úlohu. To, akú úlohu máme, čiže k akému spoločenstvu na úrovni ducha patríme zistíme tak, že sa srdcom, dušou, naším vnútorným Ja otvoríme, čiže z úrovne ducha nadviažeme spojenie s naším spoločenstvom, ktoré nás bude viesť. (Otvorenie sa Bohu a on ti ukáže cestu a dá na ňu silu).

Na úrovni fyzického tela: V tele každý druh buniek má inú úlohu, aj v orgáne pečene sú rôzne bunky a majú rôznu úlohu a každá tú svoju úlohu plní tak, že je jemne spojená svojimi (lymfatickými, nervovými atď. )cestami s mozgom. Takže aj my ako spoločenstvo ľudí sme navzájom pomiešaní, ale pritom každý máme svoju špecifickú úlohu a spojenie s naším spoločenstvom máme cez našu duchovnú úroveň. Postupným uvedomovaním si svojej úlohy vytvárame SPOLOČENSTVÁ aj na fyzickej úrovni. 

Cesta

Prišla som pred svoj strom a požiadala som svojich sprievodcov a predkov v kruhu, aby ku mne prišli. Postupne som ich všetkých uvidela. Potom som šla na koni – stredná úroveň – a naraz som pocítila, že nie som. Kôň bol stále rovnaký – nádherný, biely s červeným postrojom, ale ja som sa rozplynula. Pocítila som, že som nič. Potom bola zo mňa len neživá hŕba plechovíc a všelijakých použitých obalov, len kopa haraburdia, ale NIČ ŽIVÉ. Bolo to prázdne a úbohé.

 Uvedomila som si a precítila som prázdnotu svojho života pred Otcom, že nič živé, čo má v jeho očiach hodnotu, vo mne nie je. Keď som si to uvedomila, dal mi na hlavu korunu, ktorá bola symbolom živej koruny, korunnej čakry, ktorá je korunou srdca, živým vnímaním, ÚČASŤOU NÁŠHO SRDCA V CELOM NAŠOM KONANÍ. Tak sa stávame účastní živého kráľovstva nášho Otca, Kráľovstva nebeského.         

Cesta

  K moru ma odviezlo auto, čierne, ale išiel z neho pokoj, nebála som sa. Zastalo na útese.  Ja som zišla dolu. Postupne som splynula s morom a POCÍTILA SOM VŠEOBSIAHLOSŤ VODY. Potom som sa znovu urobila sebou a precítila som spojenie so zemou, stromami, prírodou.                                                 Chcela som vedieť, prečo je auto čierne, tak zvlieklo čiernu farbu, ale tým sa zároveň rozplynulo vo svetle. Pochopila som, – ak chcelo slúžiť mne – hmote, muselo nabrať formu hmoty a tá je oproti svetlu ťažká, hutná až čierna. Keby nebolo hmotou (čiernotou) a záťažou,  veľmi odlišnou od svetla, nebolo by nástrojom v hmote.Nemám sa znepokojovať nad svojimi „chybami“, len preto som hmotná, že ich mám. Len vďaka nim som v hmote, ich spoznávanie je zábavou a radosťou. Je to životná hra, nie je dôvod na smútok. Hľadajme skrývačku, TAJOMSTVO hmotného života.

Nabrať silu na moju životnú cestu

Cesta do dolného sveta, líška ma počkala pri vchode, vlk išiel so mnou.
Pozerám na prírodu, stromy, vzduch a vnímam, že každý JE tým, čím je, nesnaží sa byť niečím iným. Pozornosť upriamim na zem ku koreňom stromu a cítim, že zem je zdrojom sily, dáva výživu stromom, vnímam silu zeme. Vták, ktorý ma sprevádzal (JA), sa ponoril do jazera, vynoril sa postriebrený – dostal silu jazera, vody.

Zrazu sme sa ocitli v inej dimenzii. Zostali sme stáť pred imaginárnou stenou, nevideli sme ju, ale sme ju vnímali, ďalej sa ísť nedalo. Chvíľu sme stáli kým sme sa nezjednotili s prostredím, potom sme samovoľne prešli do sveta bez foriem, kde bolo len akoby vzduch, NIČ v mojom chápaní, ktoré bolo hneď tam poznaním:
Bol to svet jemnej hmoty, vibrácií, vlnenia, ktoré som ja ale ešte nedokázala vnímať, len som mala poznanie, že trvá dosť dlhý čas, kým sa tu naučím orientovať a spoznávať akoby formy, resp. kým sa vytvorí sebapoznanie, individualita, sebauvedomenie z tejto rovnorodosti, kým tu začnem vnímať svet v jeho bohatosti a variabilnosti, v účelovosti. Bol to prechod cez bránu do nadvedomia, kde nie sú formy, iba mikrosvet. V mikrosvete potrebujem SEBAUVEDOMENIE, individualita akejkoľvek existencie sa tu identifikuje na základe jej VLASTNÉHO VEDOMIA.

Vrátili sme sa. Po skončení som ešte chvíľu sedela, získala som pochopenie jednoty a rôznorodosti ciest k jednote.

Cesta

 Cestovala som kolmo dolu, nebolo to veľmi hlboko .Dosadla som na púšť – kamenistú žltú pieskovú pôdu, iba sem-tam nejaké trsy listov. Najskôr som len sedela, potom som začala nosiť vodu zo vzdialenejšieho miesta na listy vedľa mňa, ktoré začali vädnúť. Iba som nosila vodu a polievala,- to bola moja činnosť. Listy ožili, naraz vyrástla asi polmetrová stopka a na nej kvet. Prekvapilo ma to, uvedomila som si, že je to výsledok mojej činnosti.
Získala som poznanie:
Vnímala som seba ako bytosť, ktorá koná – nebolo dôležité, čo robím. Dôležité bolo to, že touto činnosťou som sa akoby zobudila, uvedomila som si svoje bytie, niečo, čo je vo mne, seba, akoby drahý kameň, ktorým som vo vnútri. Zmyslom života je nájsť a očistiť svoje schopnosti, ktoré sú uložené vo mne a používať ich. Všetko, čo som schopná vydolovať a žiť to.
V tej púšti nebola žiadna porovnávacia hodnota, resp. umelo ľuďmi vytvorená. Jasnozrivo sa mi vynorila hodnota a zmysel života človeka. Človek je hotový, je to v ňom. Činnosťou, nezáleží na tom akou, myslením, vnuknutím nejako prirodzene som si iba uvedomila, že tie listy sú uvädnuté a išla som po vodu. Vôbec som neuvažovala nad tým, že tam voda nie je. Podstatné je uvedomenie a vykročiť, nezačať rozmýšľať ako a čo všetko k tomu potrebujem, len uskutočniť tú potrebu akoby som všetko mala. Treba si veľmi pozorne všímať a uskutočňovať preblesknutia – vnuknutia v hlave a impulz hneď uskutočniť. Bez uvažovania.
Takto sa v človeku oprášia diamantové zrnká schopností a ich uskutočňovaním je človek šťastný. Ide o odhaľovanie toho, čo je v nás .V hĺbke bytosti som cítila iskru, život, radosť.

Nájsť svoju cestu

Žiadala som o očistenie a poznanie, aby som mohla ísť svojou cestou

Išla som hlboko, hlboko, veľmi hlboko kolmo dolu hneď od vchodu. Prišla som do priestoru, kde som nič nerozoznávala, ale vedela som že tam je svoj svet.

Dostala som poznanie, že človek presne takto má svoj reálny svet zahmlený, nerozumie mu, ale pritom všade hneď diriguje a upravuje podľa seba, všetko chápe len podľa svojho okliešteného rozumu.

   Aby sme veci,svet poznali, pochopili, videli, počuli, potrebujeme sa ZJEDNOTIŤ s daným prostredím, situáciou, vecami atď., stať sa nimi, rozplynúť sa v nich, stratiť seba, byť súčasťou toho! Vtedy poznám, pochopím, prežijem niečo, dostanem POZNANIE  CEZ  PODSTATU.

Žiadosť o poznanie

Cestovala som dole. Dopadla som do tmy, do lesa a zostala som sedieť opretá o strom, lebo som nevedela, čo mám robiť. Keď ma prestalo baviť sedieť, lebo sa nič nedialo, vstala som a šla do tmavého lesa. Po chvíli som sa dostala na rozžiarenú čistinku. Za briežkom som uvidela strechu chalúpky a oproti nej rozostavených vojakov v červeno-modrých uniformách s namierenými puškami na dom. Bol krásny slnečný deň. Najskôr som nevedela, čo to má byť, len som sa dívala a snažila sa pochopiť, o čo ide. Vojaci chceli zastreliť nič netušiacich pokojných ľudí v domčeku.
Začala som vnímať a prežívať tento nezmysel, túto nespravodlivosť, že akým právom kto chce zničiť týchto ľudí. Nikto nemá právo, nikto nesmie takto rozhodnúť. Nemala som žiadnu šancu tým ľuďom pomôcť.
Z HĹBKY SRDCA som požiadala o pomoc Ducha Pravdy a Spravodlivosti a vojaci zmizli. Po chvíli som si uvedomila, že život akoby bol film, v ktorom sa ti ukazujú (prežívaš) rôzne situácie, v ktorých máš pochopiť Božie zákony a požiadať o Božiu pomoc a jeho prítomnosť a konať v súlade s Božími zákonmi. Vlastne niekedy sám nemusíš nič urobiť, treba v prvom rade POCHOPIŤ, UVEDOMIŤ SI a SPOJIŤ SA S DUCHOVNOM. Potom aj tie najnepredstaviteľnejšie veci sa udejú akoby samy, tvoja účasť je takmer symbolická.

Získať odvahu pre človeka

Zišla som dolu, dostala som sa do bežnej krajiny – príroda, mierne zvlnené kopce, šíril sa z toho úžasný pokoj. Šla som ďalej, na úbočí stála žena a pásla kravu, išiel odtiaľ tiež úžasný pokoj. Šla som ďalej, tam chlapi kosili, tiež sa šíril úžasný pokoj.

Poznanie: ŠLO O ZJEDNOTENIE SA ČLOVEKA S KRAJINOU, S DARMI PRÍRODY A S BOŽÍMI ZÁKONMI. Z ľudí vyžaroval pokoj, sloboda, zázemie v Bohu. Všetko plynulo bez akýchkoľvek rušivých momentov. Prirodzene prijímali a prirodzene dávali. Bola tu harmónia, ktorá vyplývala z Božej prítomnosti vo všetkom. Nebolo treba rozmýšľať o žiadnej odvahe žiť, o odvahe robiť to alebo ono, všetko išlo samozrejme.

 

 

Posilnenie seba

Šla som do horného sveta, líška so mnou, vlk zostal pri vchode. Ocitla som sa na zelenej lúke, kde sa páslo mnoho zvierat. Ako som sa dívala, zvieratá zmizli. Po chvíli som začala pomaly prenikať do zeme, rozplývať sa do okolitých miernych kopcov, stávala som sa touto prírodou. Zvieratá sa znovu začali na lúke pásť. Cítila som, že zo mňa idú živiny, zvieratá ich prijímajú, vyživujú sa nimi.Poznanie: JA SAMA SVOJÍM VYŽAROVANÍM SOM TVORCOM TOHO, ČO JE OKOLO MŇA. Kým som sa iba dívala, nebola som účastná, akoby som sa iba priživovala, nedávala som zo seba. Zostala som sama, zvieratá zmizli. Keď som  sa stala súčasťou, začala som dávať seba, vyžarovať  zo seba. To, čo vyžarujem, k tomu príde, čo sa tým živí. Takže ja, moja bytosť, si vytváram svoje okolie, na mne záleží, čo ku mne príde. Vychádza to z mojej podstaty.