Nabrať silu na moju životnú cestu

Cesta do dolného sveta, líška ma počkala pri vchode, vlk išiel so mnou.
Pozerám na prírodu, stromy, vzduch a vnímam, že každý JE tým, čím je, nesnaží sa byť niečím iným. Pozornosť upriamim na zem ku koreňom stromu a cítim, že zem je zdrojom sily, dáva výživu stromom, vnímam silu zeme. Vták, ktorý ma sprevádzal (JA), sa ponoril do jazera, vynoril sa postriebrený – dostal silu jazera, vody.

Zrazu sme sa ocitli v inej dimenzii. Zostali sme stáť pred imaginárnou stenou, nevideli sme ju, ale sme ju vnímali, ďalej sa ísť nedalo. Chvíľu sme stáli kým sme sa nezjednotili s prostredím, potom sme samovoľne prešli do sveta bez foriem, kde bolo len akoby vzduch, NIČ v mojom chápaní, ktoré bolo hneď tam poznaním:
Bol to svet jemnej hmoty, vibrácií, vlnenia, ktoré som ja ale ešte nedokázala vnímať, len som mala poznanie, že trvá dosť dlhý čas, kým sa tu naučím orientovať a spoznávať akoby formy, resp. kým sa vytvorí sebapoznanie, individualita, sebauvedomenie z tejto rovnorodosti, kým tu začnem vnímať svet v jeho bohatosti a variabilnosti, v účelovosti. Bol to prechod cez bránu do nadvedomia, kde nie sú formy, iba mikrosvet. V mikrosvete potrebujem SEBAUVEDOMENIE, individualita akejkoľvek existencie sa tu identifikuje na základe jej VLASTNÉHO VEDOMIA.

Vrátili sme sa. Po skončení som ešte chvíľu sedela, získala som pochopenie jednoty a rôznorodosti ciest k jednote.

Pridaj komentár